Významný lingvista a semiotik Róbert Bohát, M. Ed., zaujal študentov i pedagógov našej univerzity prednáškou Metafory, ktorými sa učíme. Pedagóg by mal podľa neho disponovať pestrou paletou metafor učenia, aby mohol študentov efektívne motivovať k učeniu sa.
Veľmi zaujímavou témou obohatil program podujatí Nitrianskych univerzitných dní 2026 Róbert Bohát, M. Ed. Jeho prednáška s názvom Metafory, ktorými sa učíme, priniesla originálny pohľad na problematiku využitia kognitívnych metafor pri učení sa študentov a pedagógom ponúkla množstvo inšpirácie pri uplatňovaní rôznorodých konceptov metafor učenia.
Podujatie pripravil Ústav manažmentu kultúry a turizmu, kulturológie a etnológie Filozofickej fakulty UKF. Hosťa účastníkom prednášky predstavila interná doktorandka Oddelenia kulturológie ÚMKTKE Mgr. Ingrid Baniatová.
„Róbert Bohát, M. Ed., je etablovaný odborník v oblasti lingvistiky a semiotiky. Pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe na Ústave lingvistiky a zároveň sa venuje pedagogickej činnosti na International School of Prague. Jeho výskum sa pohybuje na priesečníku jazyka, metafor, kultúry, kategorizácie (vrátane biologickej taxonómie) a kognície v prírodných vedách. Zaujíma sa aj o presahy do religionistiky, najmä v kontexte semitských monoteistických tradícií a biblických štúdií, so zameraním na biblickú hebrejčinu, gréčtinu koiné a arabčinu. V oblasti semiotiky sa venuje kognitívnej semiotike, semióze metafor a prepojeniu kognitívnej lingvistiky s biosemiotikou. Je členom Českej asociácie kognitívnej lingvistiky, združenia Antropolingva a International Society for Biosemiotic Studies (ISBS). Jeho prednášky sa vyznačujú vysokou mierou inšpiratívnosti a podnetnosti," predstavila hosťa Ingrid Baniatová.
Myslenie je intenzívne metaforické
Spolupráca a prednáška počas NUD 2026 na UKF sú výsledkom stretnutia Mgr. Ingrid Baniatovej a dvoch študentov UKF s Róbertom Bohátom vlani na medzinárodnej konferencii spoločnosti Semiotic Society of America. Odvtedy zostali v kontakte a keď Róbert Bohát dostal od prof. PhDr. Borisa Michalíka, PhD., riaditeľa Ústavu manažmentu kultúry a turizmu, kulturológie a etnológie FF, pozvanie prednášať na UKF, do svojho rodného mesta a na našu univerzitu prišiel veľmi rád.
Témou prednášky boli metafory učenia. Všetci zo základnej školy vieme, čo sú metafory, ale málokomu z nás napadne premýšľať na tým, prečo a ako (sa) učiť pomocou nich. „Presne, vrátane mňa. Som pôvodne biológ, veterinár, takže som mal k tejto téme ďaleko a bol som rád, že som sa po strednej škole už nemusel metaforami zaoberať. Nedávali mi zmysel, ale len preto, že som nechopil podstatu,“ vysvetľuje Róbert Bohát.
„V roku 1980 vyšla v angličtine knižka Metaphors we live by (Metafory, ktorými žijeme) od autorov Lakoffa a Johnsona. Poukázali na to, že metafora nie je len ozdobou jazyka, básnickým výtvorom, ale je to jeden zo spôsobov, akými funguje naša myseľ. Naše myslenie je veľmi intenzívne metaforické,“ zdôraznil odborník. Poslucháčom prednášky priblížil empirické dôkazy tejto skutočnosti z biologického aj jazykovedného hľadiska. Lakoff a Johnson predložili teóriu, ktorá hovorí, že metafora je otázkou myslenia, nie len jazyka, a nie je výlučne poetickým prejavom umeleckej tvorby.
„Keď študentovi poviem „vlej trochu života do tej prezentácie“, tak pritom, samozrejme, nemyslím na poéziu, ale mienim tým lepšie, dynamickejšie spracovanie prezentácie. Už to spojenie „vlej trochu života“ je metaforické, pretože život tu chápem ako tekutinu a prezentáciu ako nádobu, do ktorej ho môžem vliať. Toto je každodenný praktický, nepoetický a veľmi dôležitý spôsob myslenia a komunikácie. Na toto autori poukázali v spomínanej knihe a moja dizertačná práca aj táto prednáška je alúziou, odkazom na „metafory, ktorými žijeme“. A nielenže nimi žijeme, ale sa nimi aj učíme. A niekedy aj neučíme.“
Rôznorodosť je požehnaním, stačí ju rešpektovať
Prednášateľ tento zdanlivo protichodný názor rozobral na reálnom príklade. Jeho kolega rozdal študentom testy a povzbudil ich slovami „Do útoku!“. „Bola to metafora boja, „dobývania“ testu ako nejakej pevnosti, a táto metafora mnohým študentom dodala silu a chuť nevzdať sa pri riešení ťažkých otázok, pretože – ako pri výskume študenti napísali – mali radi bojové počítačové hry. Iní študenti však uviedli, že táto metafora je pre nich v súvislosti učením sa príliš násilná, oslabuje ich. Pre nich je učenie skôr dobrodružnou objavnou cestou, pre ďalších dobrým jedlom či dokonca fotosyntézou,“ spomenul Róbert Bohát príklady z vlastnej praxe.
Môže sa zdať, že s uplatnením individuálneho prístupu k študentom, motivovaným rôznorodými metaforami, by sa pedagóg mohol zblázniť. Podľa odborníka preto, žiaľ, často v praxi funguje metafora mechanická, továrenská – nejeden učiteľ svojich zverencov podvedome berie ako stroje, ktoré mu vyprodukujú testy plné správnych odpovedí ako „alibi“ či potvrdenie „úspešnosti“ jeho spôsobu vyučovania kvantifikáciou „výkonu“ študenta ako nejakého stroja.
„Ja som zásadne proti tomu, Komenský bol proti tomu, nie som prvý. Škola má byť dielňou ľudskosti, nie továrňou na testy. Veľa kolegov na celom svete berie svojich študentov ako ľudské bytosti, nie ako stroje na memorovanie vedomostí. Áno, na prvý pohľad by sa z toho pedagóg mohol zblázniť, ale na druhý pohľad – a ten je veľmi dôležitý – si môže uvedomiť, že ak má pestrú paletu metafor učenia, má hneď niekoľko možností, ako efektívne motivovať študentov k učeniu sa,“ zdôrazňuje Róbert Bohát.
Pedagóga to podľa neho „stojí“ len trochu viac premýšľania o tom, ako zoskupiť či prepojiť študentov obľubujúcich rôzne metafory učenia sa tak, aby sa navzájom mohli podporovať a obohacovať. „Rôznorodosť je požehnaním, stačí ju len rešpektovať,“ skonštatoval rečník.
Učivo je pre študenta, nie študent pre učivo
Pedagóg by mal byť trochu aj psychológom, aby odhalil, čo na ktorého študenta platí. Róbert Bohát opäť využil reálny príklad svojho kolegu, ktorý na otázku, čo učí, odpovedá: „Učím deti a popri tom robíme matematiku“.
„Toto sa snažím mať stále na pamäti. Ja učím mladých ľudí na strednej škole a okrem iného sa zaoberáme akademickou angličtinou, teóriou poznania, históriou a podobne. Učivo je tu pre študenta, nie študent pre učivo. Ja ako učiteľ nie som pre svojich zverencov „mudrc na scéne“, ale moderátor, turistický sprievodca na objavnej ceste vzdelávania. Rôznymi cestami ich môžem priviesť k zdroju poznania, ale čerpať z neho už musia sami.“
Aj keď sa študenti spolu s učiteľom vydajú na cestu poznania rôznymi „chodníčkami“, podstatné podľa Róberta Boháta je, že sa v každom prípade skutočne učia.
„Keď sa staneme otrokmi čísel či správnych odpovedí, nebude to dobré,“ zdôraznil odborník a opäť si pomohol príkladom zo života. Keď v roku 2012 dostal profesor Sir John Gurdon Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za klonovanie stavovca (žaby), zverejnil svoje vysvedčenie zo strednej školy. Podľa učiteľa biológie úplne zlyhal – z 50 akademických bodov získal 2, preto Gurdonovu túžbu stať sa biológom považoval pedagóg za smiešnu a nemožnú.
„A o pár desaťročí získal Nobelovu cenu ten, čo ako študent nepoznal správne odpovede – a nie ten učiteľ, ktorý ich vedel odrecitovať. Učebné osnovy musíme teda používať ako ukazatele cesty, nie ako bič. Vedomosti sú dôležité, ale vďaka Komenského konceptu Schola ludus – Škola hrou vieme, že aj byrokratický systém vzdelávania sa dá metaforicky zmysluplne oživiť,“ zdôraznil Róbert Bohát.
Uvedenej problematike sa venuje aj vo svojej dizertačnej práci. Z výsledkov jeho vedeckého výskumu vyplynulo niekoľko nástrojov vhodných pre prax, napr. Dotazník učebných metafor a Learning Metaphor Toolkit (Súprava učebných metafor). „Keď dá učiteľ možnosť študentom vyjadriť sa, oni sami povedia, ktoré metafory im dodávajú silu a ktoré ich, naopak, oslabujú,“ dodal Róbert Bohát.
Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií, foto: autorka
